Fórum pre katolíkov
Vitajte na fóre.
Meno:
Heslo:
Ostať prihlásený


Registrovať sa
Zabudli ste heslo?
  Portál   Fórum   Zodpovední ľudia   FAQ     Registrovať sa
Aktívne témy | Aktívne ankety | Ďaľšie informácie | Reg. členovia | Prihlásení užívatelia | Zoznam avatarov | Hľadať
Zvoľte si vzhľad: 
 Všetky fóra
 Duchovná časť
 Duchovný život
 Rozum a viera (a milosti)
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia otvárať NOVÉ témy
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia odpovedať na témy
 Verzia pre tlač
Autor Previous Topic: Charizmy a ich posudzovanie Téma Next Topic: Vztah k ortodoxnym  

Mato

Stav: offline

 Odoslaný - 11 apríl 2008 :  16:36:54  Zobraziť profil  Pridať Mato do zoznamu priateľov
V inej teme nemenovany prispievatel napisal:

Pochopte, nejde o preteky vo vedomostiach, ide o schopnost milovat, zamilovat si Boha a zit vsetko s Nim a pre Neho.

Viera je dar od Boha. Nemôžete si ju zaslúžiť, ani sa presvedčiť, aby ste verili. Ak ale najprv nepoužijete rozum, môžete sa s ňou úplne minúť. Rozum hrá v kresťanstve životne dôležitú úlohu. Vlastne má veľa životne dôležitých úloh, ale na začiatku náboženského života ma jednu špeciálne dôležitú.

Pomocou rozumu môžeme pochopiť racionalitu kresťanstva a to nám pomáha prekonať niektoré úskalia. Dokonca aj neveriaci môžu uvidieť, že kresťanstvo pekne „drží pokope“. Toto uvedomenie si nie je síce vierou, ale je potrebnou predohrou k viere. Pozrime sa na to z inej strany, viera sa nedá získať argumentáciou, argumentácia ale môže odstrániť prekážky viery.

Keby sa Pelagius obrátil hore nohami, mohol by sa volať Kalvín. Bol to Pelagius (355-425), ktorý učil, že je v schopnostiach ľudskej prirodzenosti vykonať všetky potrebné skutky na spásu. Hovoril, že by ste sa mohli vytiahnuť za šnúrky od topánok až do neba. „Nie je to tak“, povedal Kalvín (1509-1564). Vaše skutky sú úplne bezcenné. Všetko čo robíte je bezcenné. Rozum je zbytočný, pretože vás nemôže priviesť bližšie k Bohu. A čo je horšie, všetko čo robíte je hriech.

Katolícka cirkev hovorí nie obom týmto pohľadom. Neostáva však na polceste s tým, že berie z každého polovicu. Dostáva sa na vyššiu úroveň a ustanovuje vyššiu pravdu. Hovorí, že poznanie Boha a morálneho zákona je v možnostiach nášho prirodzeného rozumu, aj keď rozum nie je schopný pochopiť dôležité pravdy, ktoré sú vyhradené pre zjavenie – napríklad učenie o Trojici, o ktorom by sme nikdy nevedeli, keby nám nebolo zjavené. S týmto poznaním Boha potom môžeme podstúpiť prirodzenú prípravu nášho intelektu tak, že keď nás pohne Božia milosť smerom k viere, nebude intelekt brániť vôli správne odpovedať. Tomuto sa hovorí aj dôveryhodný motív. Pomocou rozumu sa môžeme zbaviť zmätku a nepochopenia, ktoré nám bránia odpovedať na ponúkanú Božiu milosť. Rozum samotný neprináša vieru, lebo viera je akt vôle, ktorý je iniciovaný a vedený Božou milosťou. Rozum však môže odstrániť prekážky, ktoré nám bránia vidieť. A práve v tomto má svoj význam apologetika.

Pavol hovorí, že „veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo – možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20). Schopnosť chcieť a robiť dobré skutky je ľudom prirodzená: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom“ (Rim 2,14). Dobré skutky neveriacich sú odmeňované (Ex 1,21; Ez 29,18). Kristus uznáva prirodzenú lásku medzi neveriacimi ako niečo dobré (Mt 5,47).

Milosť je dar od Boha. A dar je aj význam slova charis, použitého v gréckom texte. Milosť je nevyhnutná pri získaní viery, na zotrvanie v milosti, ktorú sme už dostali a na vyhýbanie sa hriechu. Pavol pripisuje všetky svoje prednosti aj dobré výsledky svojej práce Božej milosti: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou“ (1Kor 15,10).

Poznáme dva druhy milosti. Aktuálna milosť nezostáva v duší ani ju neposväcuje. Môžete o nej uvažovať ako o nadprirodzenom „posotení“ smerom k dobru, ktoré Boh dáva duši – posotenie, ktoré umožňuje duši robiť určité veci, ktoré nemohla robiť sama o sebe. Viera je dôsledkom aktuálnej milosti a je prvým krokom na ceste k posväcujúcej milosti.

Posväcujúca milosť, ktorá pozdvihuje dušu a robí ju schopnou žiť v nebi, je trvalou danosťou, cez ktorú sa zúčastňujeme na Božskom živote (Jn 14,6; 15,5), máme podiel na Božej prirodzenosti (2 Pt 1,4), sme adoptovaní ako Božie deti (Rim 8,15; Gal 4,5; Ef 1,5; 1Jn 1,3; 1Pt 1,23) a stávame sa chrámami Ducha svätého (Rim 5,1; 8,11). Posväcujúcu milosť strácame ak spáchame smrteľný hriech, získavame ju cez spoveď a zosilňujeme ju cez ďalšie sviatosti, predovšetkým cez Eucharistiu.

Karl Keating, Comu skutocne veria katolici

Non nobis Domine, non nobis, sed nomini tuo da gloriam.

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 12062  ~  Člen od: 29 september 2003  ~  Posledná návšteva: 11 november 2023 Upozorniť moderátora 
  Previous Topic: Charizmy a ich posudzovanie Téma Next Topic: Vztah k ortodoxnym  
 Verzia pre tlač
Choď na:
 Image Forums 2001 Powered By: Snitz Forums 2000 Version 3.4.06