ja som niekedy tvrdil že Liturgia je nemenná?

Ja som vždy tvrdil, že zmena je možná- k lepšiemu.

urobili katolícku liturgiu lepšiu, než to dokázali katolíci za to viac ako tisícročie rokov.

A ja chcem len jedno- jasné potvrdenie, že po tzv iivk vznikla nová liturgia.

http://rokviery.blogspot.sk/2012/11/kopernikovsky-obrat-v-postoji-cirkvi.html

„Kopernikovský obrat“ v postoji Cirkvi (Mozaika koncilu – 02)

Pápež Ján XXIII. práve viedol rozhovor o súčasnom duchovnom stave sveta s vtedajším štátnym sekretárom Vatikánu kardinálom Dominikom Tardinim, keď mu prišla na um myšlienka zvolať koncil. Bolo to 23. januára 1959. Pápež pokladal myšlienku o koncile za prozreteľnostnú. A taká bola aj pápežova predstava o koncile.

Cirkev zvykla na konciloch v reakcii na bludné učenia najprv zadefinovať náuku, niekedy aj vo forme dogiem, a v druhom kroku zadefinovala kánony – odsúdenia toho, čo sa náuke protivilo. Takto uvažovali aj niektorí kardináli v rímskej kúrii o novom koncile. V období studenej vojny, pretekov v zbrojení, ateizmu a komunizmu bolo dôvodov na odsúdenia veľmi mnoho. Pápežovým zámerom však bolo, aby koncil predstavil trvalé pravdy viery zrozumiteľne pre dnešných mužov a ženy. „Aby toto učenie preniklo všetky oblasti ľudskej činnosti, čo sa týka jednotlivcov, rodín i spoločenského života, v prvom rade je potrebné, aby Cirkev nikdy nestratila z očí posvätné dedičstvo pravdy, ktoré dostala od otcov. Ale zároveň musí brať do úvahy nové životné podmienky a spôsoby súčasnej doby, ktoré poskytujú nové možnosti aj pre katolícky apoštolát.“ Tento prístup dostal pomenovanie „pastoračný“ a – po mnohých storočiach – sa ukázal ako „kopernikovský obrat“.
Pápež Ján XXIII. otvára koncil 11. októbra 1962. Foto: www.conciliaria.com
Ján XIII. sám ukázal svojou osobnosťou, náukou i skutkami, dobrotu Boha, milosrdenstvo. Nechcel, aby Cirkev panovala, odsudzovala, ale aby náuka evanjelia prenikla ľudstvo ako kvas a stvárňovala svedomia. „Žiada sa, aby sa toto bezpečné a nemeniteľné učenie, ktorému načim zachovať vernosť, študovalo a podávalo takým spôsobom, ako si to vyžaduje duch času.“

V tomto zdnešnení viery nejde Cirkvi o behanie za módnymi trendmi, ale o vniknutie do drámy ľudského života. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“ Takto začína Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete – Gaudium et Spes. Táto konštitúcia odráža zmýšľanie koncilu o samej Cirkvi a o jej postoji k svetu. Onen obrat v zmýšľaní sa ukázal hneď aj v praxi. Na rozdiel od Tridentského koncilu, ktorého dokumenty začala Cirkev zverejňovať až po roku 1901, Pavol VI. nariadil aby závery tohto koncilu boli k dispozícii hneď všetkým.

Koncil a katechizmus (Mozaika koncilu – 01)

Keď sa povie ekumenický koncil, nemyslí sa tým ekumenizmus, akoby sa nám zdalo. „Oikouméne“ je grécke slovo a značí obývaný svet. Ekumenický koncil je zhromaždenie biskupov celého obývaného sveta. Biskupi na konciloch rozhodovali najmä o tom, ako treba chápať to, čo Boh ľuďom zjavil. Výsledkom sú dogmy, pevné učenie.

V dejinách Katolíckej cirkvi sa uskutočnilo dvadsaťjeden ekumenických koncilov. Prvý zvolal cisár Konštantín roku 325 v meste Nicea, dvadsiaty zvolal pápež Pius IX., v rokoch 1869-70 vo Vatikáne, a poznáme ho ako Prvý vatikánsky koncil. O Druhom vatikánskom uvažoval už Pius XII. (bol pápežom v r. 1939-58), ale „odradili ho od toho jeho najbližší spolupracovníci, presvedčení okrem iného aj o tom, že kúria (rôzne úrady Cirkvi v Ríme) s pomocou mnohých poradcov je schopná čeliť a riešiť problémy súčasnosti“. Tak o tom píše Mons. Luigi Bettazzi, emeritný biskup z Ivrei v Taliansku, účastník Druhého vatikánskeho koncilu.

Pápež Ján XXIII., ktorý nastúpil po Piovi XII., mal byť prechodným pápežom, aspoň tak si mysleli niektorí. Jeho hlboké poznatky o Cirkvi v prvotných časoch, kombinované s bohatou diplomatickou skúsenosťou nuncia v Bulharsku, Turecku a Francúzsku a pastoračná skúsenosť z obdobia, keď bol biskupom v Benátkach, ho viedli k tomu, že – na prekvapenie mnohých – 25. januára 1959, len pár mesiacov po svojom zvolení, oznámil zvolanie veľkého ekumenického koncilu. Hneď od začiatku však ukázal, že koncil bude v rukách biskupov. A že úlohou koncilu nebudú nové dogmy, ale zdnešnenie viery, adžornamento.

Ján XXIII., foto: ilpost.it

„Najväčšou starosťou ekumenického koncilu je toto: aby bol svätý poklad kresťanskej náuky zachovaný a účinnejšie vyučovaný“, povedal o základnej úlohe koncilu Ján XXIII. A tu je vyjadrená aj kontinuita tohto koncilu s ostatnými: kontinuita v úlohe a v ovocí, teda v zachovaní a v odovzdávaní viery. Túto úlohu Cirkev napĺňa najmä cez katechézu a cez evanjelizáciu. Tak už Tridentský koncil (1545-63) dal vo svojich dekrétoch katechéze prvoradé miesto a výsledkom bol Rímsky katechizmus (KKC 10). Pápež Pavol VI., ktorý sa stal pápežom uprostred rozbehnutého koncilu v júni 1963, pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias (KKC 9). Jedným z veľkých výsledkov koncilu sa potom stal Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný v roku 1992. Podáva celý obsah katolíckej viery v reči dnešného človeka.

Pod vplyvom bezohľadných poradcov, ktorí pochlebovali tomuto starému mužovi ako údajnému novému “Atanáziovi“, sa Lefebvre dostal medzičasom od správneho a legitímneho kritického postoja až k skutočnému pripisovaniu chýb a falošných učení samotnému živému magistériu na oficiálnom ekumenickom Koncile, naznačujúc tým že pápež a s ním všetci biskupi, by mohli oficiálne promulgovať falošnú doktrínu (ekumenizmus, náboženskú slobodu, atď., ktorú odsudzujú podľa svojho vlastného súkromného úsudku ako by bola v rozpore a nie v rámci vývoja Tradície!) Samotný názov jeho novej organizácie bol zámernou urážkou Cirkvi, keďže Sv. Pius X. bol známym svojou vojnou proti teologickému modernizmu, ktorý sa stal módnym v istých katolíckych kruhoch na sklonku 19. storočia.

Pre Lefébvra mal pápež a samotné magistérium podľahnúť modernizmu a vyhlásiť ho oficiálne za cirkevnú doktrínu. To je nemožné, de fide, podľa starobylého katolíckeho učenia by to skutočne bola skaza pre Cirkev “samotného princípu katolicizmu” ako povedal kardinál Ratzinger. Mohlo by to hrubo narušiť učenie Cirkvi o neporušiteľnosti viery. Toto je dôvod prečo je takáto hrubá neznalosť tak nebezpečná. Pília si konár na ktorom sedia! Nie. Oni dokonca odrezali samotný kmeň, ktorý patrí Stromu Života (Jn 15)

Ale Lefébvrova arogancia—znovu živená pochlebovaním jeho pätolízačov zoskupených okolo neho, ktorí ako som presvedčený ním manipulovali od začiatku do konca a pravdepodobne boli aj v pozadí ako autori jeho kníh resp. ich podstatných častí—rástla. Medzitým, odmietajúc všetko cirkevné usmerňovanie a odlišnosti, sa arcibiskup vo svojich odsúdeniach úplne rozzúril:
“Stolica sv. Petra a pozície autority v Ríme sú obsadené antikristami.“
A 15. júna 1988, ten istý arcibiskup prehlásil na konferencii, že Ján Pavol II. “nie je katolík.“

vzťah medzi posvätnou Tradíciou a žijúcim magistériom v katolíckej teológii:

“Živé magistérium, preto vytvára rozsiahle použitie dokumentov minulosti, ale tvorí to takým spôsobom zatiaľčo posudzuje a interpretuje, zdvorilo hľadajúc v nich ich prítomné myslenie, ale podobne, keď je to potrebné, rozlišuje toto prítomné myslenie od toho, čo je tradične len v zdaní. Je to zjavená pravda vždy žijúca v mysli Cirkvi, alebo ak je to prednostne, prítomné myslenie Cirkvi v kontinuite s jej tradičným myslením, ktoré je preň konečným kritériom podľa ktorého žijúce magistérium prijíma ako pravdivé alebo odmieta ako falošné často nejasné a zmätočné formulácie, ktoré sa vyskytnú na monumentoch minulosti.
Takže takto sú vysvetlené jej rešpekt voči spisom Cirkevných Otcov ako aj jeho zvrchovaná nezávislosť voči týmto spisom–posudzuje ich viac než je nimi súdené….
Existuje tu preto v Cirkvi vývoj dogiem, vývoj teológie, vývoj do určitej miery aj samotnej viery, ale tento vývoj nespočíva v pridávaní čerstvých informácií ani v zmene myšlienok. To čo sa verilo sa má a bude vždy veriť, ale medzitým sa viac všeobecne a podrobnejšie chápe a explicitne sa vyjadruje.”

— Katolícka encyklopédia, 1912, Tradícia a živé Magistérium

Tradícia nie je skamenelinou —-textami, ktorými možno posudzovať živé magistérium. Je to živé magistérium, ktoré posudzuje čo je a čo nie je Tradícia, čo je iba “prípadkové, akcidentálne” ako sa označuje v scholastike. To je aj dôvod prečo (sústredení v spolu v diskusných miestnostiach verne napodobňujúc zákon protikladu Feeeneyovci, Remnantisti, SSPX, sedisvakantisti, independentisti a tak ďalej…) nikdy nedokážu ani rozhodnúť čo je Tradícia! Nemajú žiadnu kompetenciu a apoštolskú autoritu aby tak konali.
Je to jedine apoštolská autorita, ktorá je založená Ježišom Kristom a ktorá je ním poverená takto rozlišovať medzi matériou pamiatok minulosti! Božie ”čokoľvek”, ktoré bolo dané Petrovi, Skale, ako “kľúče” (Pozri Mt 16,18-20) je ustanovené do budúcnosti, naozaj pre všetky časy.

Sv. Tomáš napísal:
“Podstata schizmy leží v rebelantskej neposlušnosti prikázaní [Cirkvi]; Hovorím rebelantsky pretože schizmatik ukazuje tvrdošijný výsmech z cirkevných prikázaní a odmieta sa podriadiť jej rozsudku.“(Summa Theologiae IIA, IIae 39,

Osobný úsudok extrémnych tradicionalistov sa snaži prebiť “jej rozsudok” neustále; toto je preto, že ich diskusné fóra sú preplnené otvorenou nenávisťou, chvastúnstvami a aroganciou voči ortodoxným vyjadreniam, čo má naozaj “ďaleko od ducha evanjelia” (citát kardinála Ratzingera úplne navrchu); schizma je hriech proti jednote a láske k blížnemu a rýchlo sa láska súkromného úsudku premení na lásku k sebe až z nej zamrazí, ako integristi spoja sily s mocou kultúry smrti pri ničení jediného princípu katolíckej jednoty, následníka sv. Petra (Mt 16, 18 a ďalej).