|
|
 Odoslaný - 01 október 2007 : 21:14:20
|
III. ETIKA
Ens morale - Bytie mravné
Teraz, keď sme sa naučili lietať vzduchom ako vtáci a plávať ako ryby, už nám len jedno chýba: naučiť sa žiť na zemi___a k o___ľ u d i a . . .
Bernard Shaw
V troch predchádzajúcich pojednaniach sme vnikali do rozličných bytí: do bytia hmotného v kozmológii, do bytia hmotnoduchovného v psychológii a do bytia čisto duchovného v teodicei.
V nasledujúcej časti, ktorou sa filozofia končí a vrcholí, dozvieme sa o postoji filozofie a filozofov voči spomínaným bytiam, o postoji aký káže zaujať zdravý nepokazený rozum voči bytiu hmotnému, hmotnoduchovnému a duchovnému.
Etika teda bude pojednávať o vzťahoch človeka k hmote, k ľuďom a k Bohu.
Bude nás učiť, ako sa správne žije na základe predchádzajúceho poznania. Odtiaľ aj jej výmer: Scientia recte vivendi naturali rationis lumine comparata. - Veda o správnom živote, stojaca na rozumovom základe.
Názov má od gréckeho slova ethos - mrav.
Delí sa na tri časti - o správnom vzťahu človeka:
III.1. k bytiam hmotným,
III.2. k bytiam hmotnoduchovným,
III.3. k Bohu.
III.1. O SPRÁVNOM VZŤAHU K BYTIAM HMOTNÝM
Správny vzťah človeka k bytiam hmotným, ku ktorým v etike priraďujeme aj rastliny a zvieratá, je súhrnnne vyjadrený prirodzenosťou človeka a prirodzenosťou všetkých týchto vecí.
Aby sme to pochopili, pozrime sa okolo seba.
Voda rozpúšťa minerály, aby sa nimi mohli živiť rastliny. Rastliny z nich stavajú svoje telo, kvitnú a prinášajú ovocie, aby sa mohli ponúknuť zvieratám. Zvieratá bránia svoj život proti hladu, proti škodcom a rozmnožujú ho, aby ho mohli vo vhodnom čase ponúknuť človeku ako priamu alebo nepriamu obetu, a to buď naraz (poslúžiac mu telom za pokrm) alebo po kúsku (dávajúc mu svoju silu alebo iné vlastnosti do užívania). A všetko toto robia, vedené vlastnými zákonmi alebo inštinktom, obdivuhodne presne a dôsledne.
A ak sú v ríši mŕtvej hmoty alebo v ríši rastlín a živočíchov nejaké človeku škodlivé výnimky: otravný plyn, smrtiaci blesk, jedovaté rastliny, dotieravé muchy a hnusné ploštice, povieme, že sú len preto výnimkami, lebo sme zatiaľ nenašli spôsob, ako ich zaradiť do vysloveného pravidla, ktoré ešte raz zopakujme: Všetko, čo okolo seba vidíme, prirodzene, t.j. každé svojou vlastnou povahou smeruje k tomu, aby raz poslúžilo od seba vyššiemu a nakoniec človeku, či už priamo alebo nepriamo.
Vesmír je teda - aby sme použili Teilhardovo vyjadrenie - antropocentrický... Človek je v ňom ako vrchol, ako cieľ a ako jeho suverénny vládca, ktorého užívaniu a službám sa všetko samo prirodzene núka.
Ak je človek najvyšší, nedá sa ovládať ničím z toho, čo stojí pod ním - ani zlatom, ani strojom, ani jedlom, ani ópiom, ani alkoholom, ani zvieraťom. Medzi nižšími tvormi je rodený vládca, nie otrok.
Ako rozumný si bude usilovne vyberať z vecí to, čo mu je potrebné, čo napomáha jeho telesný a duchovný rast..
Ale každý takýto výber, každý jeho zásah do podriadenej prírody bude mať svoje rozumové zdôvodnenie a svoju mieru. Zničí a použije len to, čo potrebuje a len natoľko, nakoľko to potrebuje pre svoj osoh alebo radosť ako jedinec alebo ako člen spoločnosti.
Ak majú nižšie tvory svoj presný a stály spôsob konania alebo chovania sa, vyplýva z toho druhé pravidlo správnosti nášho vzťahu k nim - totiž, že treba pri ich užívaní rešpektovať, nakoľko len možno, ich vlastné prirodzené danosti.
Preto nebudeme žiadať od somára spev a od kravy závodný beh cez prekážky. Ale si vždy budeme tak počínať, aby všetko, čo je postavené do služieb človeka, mohlo sa v nich riadiť svojimi vlastnými zákonmi.
Tým podpisujeme Baconov výrok: "Príroda tak vládne, že sa ňou riadime." Ak sa dačo v našom vzťahu k hmotným bytiam nezhoduje s horeuvedenými vývodmi, je protiprirodzené, nerozumné a nemorálne.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho 
|
Krajina:  Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
 Odoslaný - 02 október 2007 : 19:31:16
|
III.2. O SPRÁVNOM VZŤAHU K BYTIAM HMOTNODUCHOVNÝM
Človek môže byť vo vzťahu k ľuďom dvojako: ako jednotlivec k jednotlivcovi a ako jednotlivec k spoločnosti.
Vzťah človeka k jednotlivcovi
Človek sa má v tomto prípade správne stavať k človeku ako rovný k rovnému.
Všetci sme rovnakým spôsobom bytosti hmotnoduchovné. Nachádzame sa v ríši bytí na tej istej rovine. Všetci cítime, chápeme a chceme, uvedomujeme si radosť i bolesť, slovom všetci sme rovnako ľuďmi.
Názory o vyššej a nižšej rase, o mužovi ako o viac-človeku, o žene ako o človeku, ktorému k úplnosti niečo chýba, o modrej a červenej krvi, o bielej a čiernej tvári, skrátka o nadradenosti a podradenosti, vyplývajúcej priamo z prirodzeného základu, sú krajne nefilozofické, protirozumové, protiprirodzené a preto i nemorálne.
Kto je človekom, je ním práve tak ako ostatní; ani menej ani viac. A tejto rovnosti nemôže stáť v ceste ani prípadná telesná alebo duševná deformácia, ani nezrelosť (ľudské plody) ani prezrelosť (starci a nevyliečiteľne chorí).
Človek k človeku - keď ide o jednotlivca - sa teda správne stavia ako rovný k rovnému.
Základné ľudské práva a v dôsledku toho i povinnosti sú rovnaké.
Vzťah človeka k človeku je vyjadrený vetou: Čo nechceš, aby iný robil tebe, nerob ani ty jemu.
Ak nechceš, aby ti ubližoval na tele, aby ti číhal na život, nerob to ani ty nikomu.Lebo iného to tak bolí ako teba.
Bolí ťa, keď ti iný rozkráda majetok, hoci len po nepatrných čiastkach? Nepáči sa ti, ak ti dakto poškodzuje sady, polia a lúky? Nerob to ani ty. Mrzí to každého.
Trápi ťa a páli, keď iní o tebe zle zmýšľajú alebo rozprávajú? Nezabúdaj na to, že to trápi každého.
No veta: Čo nechceš, aby iný robil tebe, nerob ani ty jemu... nevyjadruje dosť úplne správny vzťah človeka k človeku.
Jej prirodzeným doplnkom je jej kladná forma: Čo chceš, aby ľudia robili tebe, rob aj ty im...
Chceš, aby si ťa v chorobe, starobe a v osamotení všimli a pomohli ti? Rob to aj ty všetkým podobne trpiacim, ktorých stretneš.
Čakáš, že prispením dakoho nájdeš východisko z núdze? Nedaj v podobných prípadoch čakať na seba.
Dobre sa ti vidí, ak iný uznáva tvoje prednosti a vie bez závisti o nich hovoriť pred inými? Ber si príklad.
Páči sa ti, keď je niekto voči tebe srdečný, úprimný, keď je veselý, skromný, jednoduchý a máš z jeho prítomnosti radosť? Buď aj ty taký.
A viac ani netreba dodávať.
Touto jednou vetou v obidvoch významoch (v kladnom i zápornom) je vyjadrený správny vzťah človeka k človeku, krátko síce, ale úplne.
Vzťah človeka k spoločnosti
Ho anthrópos fýzei politikón zoon esti. - Človek je od prírody tvor spoločenský - hovorí Aristoteles (1263, a.2).
V spoločnosti sa rodí, rastie, rozvíja. Je s ňou tak úzko spätý, že by bez nej vo svojej nemohúcnosti, najmä v prvých dňoch života, zahynul.
Ale i človek násobený, totiž spoločnosť, by zahynul bez jednotlivca.
Vzájomne sa teda podmieňujú vo svojej existencii a vzájomne sa podmieňujú i vo svojej kvalite. Aký je jednotlivec, taká i spoločnosť a aká spoločnosť, taký i jednotlivec.
To platí skoro bez výhrady.
Spoločnosťou rozumieme trvalé spojenie viacerých, aby sa ľahšie mohol dosiahnuť spoločný cieľ.
Podľa toho, či má spoločnosť sama všetko na dosiahnutie svojho cieľa, alebo či na to potrebuje ešte aj inú spoločnosť, rozoznávame spoločnosti dokonalé a nedokonalé.
Podľa toho, či je cieľom spoločnosti dobro partikulárne (dobro niekoľkých jednotlivcov) alebo dobro univerzálne, rozoznávame tiež viac spoločností. Z nich najprednejšie sú rodina a štát.
Podľa Aristotela jednotlivci svojou prirodzenosťou smerujú k tomu, aby mali potomstvo, a preto rodina (spoločnosť muža a ženy) je prirodzená ustanovizeň.
Okrem túžby po potomstve majú ľudia aj náklonnosť k čím lepšiemu životu. Kvôli tomu povstávajú z rodín obce a z nich štát.
Človek teda prirodzene smeruje aj k tomu, aby žil v štáte a mohol tak uspokojiť svoje prirodzené potreby, zabezpečiť svoje dobro a uchrániť sa od bezprávia.
Obidve uvedené spoločnosti, rodina (bunka) a štát (celok), sú teda spoločnosti prirodzené. Aby človek do nich vstúpil, k tomu ho núti jeho vlastná príroda. Preto sú to i spoločnosti nutné.
Okrem nich sú aj tzv. slobodné (liberae), do ktorých môže vstúpiť kto chce a kedy chce. Také sú napr. spoločnosti kultúrne, obchodné, športové atď.
Cieľom človeka, ako člena spoločnosti je dosiahnuť svoje dobro. Cieľom spoločnosti ako takej je dosiahnuť dobro všetkých jej členov.
Nezriedka dôjde pri sledovaní individuálneho dobra a dobra spoločnosti ku kolízii.
V takomto prípade sa človek pýta: Čomu mám dať prednosť, ak chcem zachovať správny vzťah k človeku násobenému, k spoločnosti?
Sú takí, čo v odpovediach na túto otázku zdôrazňujú cieľ spoločnosti - všeobecné dobro. Toto treba vždy sledovať, aj keby tým malo utrpieť dobro jednotlivca (kolektivisti).
Sú iní, čo vyzdvihujú dobro jednotlivca, hoci aj na úkor dobra celku (individualisti).
Prví kričia: Človek je pre spoločnosť. A druhí im protirečia: Spoločnosť je pre človeka.
Kolektivizmus stavia človeka do vzťahu úplnej podriadenosti voči spoločnosti. Podľa neho má spoločnosť právo v záujme svojho cieľa človeka plne využiť.
Individualizmus zas stavia spoločnosť do podriadenosti jednotlivcovi. Hovorí: Človek má právo neobmedzene užívať a využívať spoločnosť pre svoje osobné dobro.
Oba smery sú nezdravé krajnosti.
V tomto prípade je pravda v strede. Je vo vzájomnom rešpektovaní sa. Človek - jednotlivec a spoločnosť sa teda majú navzájom ako rovný s rovným.
Náuka, podľa ktorej sa majú spoločnosť a jednotlivec vzájomne napomáhať, prichádza pod menom solidarizmus.
Jeho prvé črty podáva okružný list Leva XIII. Rerum novarum z r. 1891. Jej posledné časové aplikácie prinášajú Jánove encykliky Mater et Magistra (1961) a Pacem in terris (1963), ako aj Populorum progressio Pavla VI. (1967).
Každá náuka hľadá svoje uplatnenie v jednotlivých životných oblastiach. Individualizmus a kolektivizmus sa zvýraznili zvlášť na hospodársko-politickom úseku. Prvý ako kapitalizmus a druhý ako socializmus.
V etike majú však napriek svojej protichodnosti oba systémy spoločné meno: mravný utilitarizmus. Za kritérium mravnosti si totiž obidva berú zásadu, čo vyslovil Angličan Jeremiáš Bentham: Mravné je to, čo je užitočné.
Kapitalista hlása: Mravné je to, čo je užitočné pre mňa. A socialista neprestáva volať: Mravné je to, čo osoží robotníckej triede.
Ak má Benthamova zásada obstáť, treba ju takto upraviť: Mravné je to, čo osoží podľa možnosti všetkým a neškodí podľa možnosti nikomu, čo je zhodné s ľudskou prirodzenosťou ako takou, čo sa neprotiví do nej vpísanému zákonu. V tomto význame ju chápe solidarizmus.
Podľa neho má človek žiť v spoločnosti a prispievať k všeobecnému dobru, ale má dostať od nej výmenou všetko, čo nasycuje jeho skutočné potreby, a čo uspokojuje i jeho legitímne túžby.
Teda i tu ako rovný s rovným.
Ani jednotlivec sa nemsie zdôrazňovať na úkor celku; ani celok na úkor jednotlivca. Najvyššia možná harmónia medzi dobrom individuálnym a dobrom kolektívnym je to, čo zdravý rozum stavia ako normu pre vzťah človeka - jednotlivca k spoločnosti.
Kvôli súladu a rovnováhe obidvoch dobier musí byť spoločnosť vybavená autoritou a autorita účinnými prostriedkami.
Aj to žiada rozum.
Súčasná doba je charakterizovaná intenzívnym spoločenským vrením, kývaním a prevratmi.
Boj systémov.
Presuny sprava doľava a opačne.
Sme unavení a pýtame sa: Kedy sa už spoločnosť konečne zbaví týchto výkyvov?
A tu si môžeme zaprorokovať. Potom, keď sa ľudia vrátia k rozumu, keď začnú plne rešpektovať normu vpísanú do ich prirodzenosti, t.j. svoju vlastnú rozumovú prirodzenosť ako najvyššiu normu každej mravnosti.
Zakiaľ sa ignoruje rozum a nerešpektuje sa prirodzený zákon, zatiaľ sa sociálne koleso bude stále krútiť a nemilosrdne vytláčať z tých, ktorých zasiahne, krvavý mušt a horké, jalové slzy.
pokračovanie v nasledujúcom príspevku...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
Odoslaný - 02 október 2007 : 21:30:12
|
III.3. O SPRÁVNOM VZŤAHU K BOHU
(O náboženstve)
Voltaire výsmešne povedal o náboženstve, že vzniklo pri prvom stretnutí hlupáka s podvodníkom...
Opravujeme.
Vzniklo trošku neskôr...
Až vtedy, keď začal hlupák správne rozmýšľať a pod vplyvom jeho myslenia podvodník správne žiť.
Povedali sme, že všetko, čo stretáme vo viditeľnom svete, je tak riadené a vedené svojou vlastnou prirodzenosťou, aby mohlo raz priamo, alebo nepriamo poslúžiť niečomu od seba vyššiemu.
Zmysel všetkého nižšieho je teda vo vyššom.
Keď človek stojaci na vrcholku stvorenstva hľadí smerom nadol, konštatuje, že všetko, čo vidí, je tu kvôli nemu, že on je jediným zmyslom, jediným cieľom všetkého, čo dýcha a rastie na povrchu, alebo odpočíva nehybne v útrobách zeme... hruď sa mu naplní radosťou a v tvári sa mu zjaví hrdý úsmev.
No, keď pozrie smerom nahor a zbadá prostredníctvom viditeľného sveta a svojho rozumu vo výške nad sebou Boha - bytie, ktoré ho nekonečne predčí, je mu jasné, že nie je natoľko výnimkou, ako sa domnieval, že i jeho život má zmysel iba v službe vyššiemu...
Odkladá preto hrdú vladársku pózu a zníži sa aj on rozumne do postoja služobnosti.
Nerozumné stvorenia konajú svoje služby vyššiemu (človeku) podľa svojej prirodzenosti, podľa svojich zákonitostí a inštinktov, t.j. nutne.
Človek sa má podriaďovať od seba vyššiemu (Bohu) tiež podľa svojej prirodzenosti (charakterizovanej rozumom a vôľou) - teda slobodne.
A ako sú všetky ostatné tvory dôsledné v riadení sa vlastným zákonom, tak dôkladným má byť aj on - človek.
K takémuto záveru vedie každá zdravá filozofia.
A jeho správnosť potvrdzuje aj súhlas všetkých národov. Lebo od toho času, čo je na svete rozmýšľajúci človek, odvtedy tu stojí aj oltár, na ktorý na znak úplného podriadenia kladie Bohu ako obetu to najdrahšie, čo má - nezriedka i seba...
Boh, to však nie je niečo.
Boh je Niekto.
To je bytie s rozumom a slobodnou vôľou. A takémuto možno len tak slúžiť, ak konáme, čo sa mu páči a vyhýbame sa tomu, čo nemá rád. Ak konáme zhodne s jeho a svojou prirodzenosťou.
Preto prvým predpokladom správneho filozofického postoja človeka voči Bytiu najvyššiemu bude usilovné dozvedanie sa z nepísaného i písaného zákonníka o prejavoch jeho zvrchovanej vôle, ktoré len čo zistí ako isté, ihneď sa im podriadi.
A tu, v tomto bode filozofia prestáva.
Tu sa končí.
Už nemá čo povedať, lebo ako Geibel vraví: Das ist das Ende der Philosophie zu wissen, dass wir glauben müssen. - To je cieľ a zmysel filozofie - persvedčiť nás, že musíme veriť...
pokračovanie v nasledujúcej téme - Stručné dejiny filozofie...
|
Život je veľký dar - nepremrhajme ho
|
|
Krajina: Slovakia ~
Počet príspevkov: 890 ~
Člen od: 28 október 2006 ~
Posledná návšteva: 23 október 2017
|
Upozorniť moderátora
|
|
|
|
|
|
|
Portál
Fórum
Zodpovední ľudia
Registrovať sa
