Fórum pre katolíkov
Vitajte na fóre.
Meno:
Heslo:
Ostať prihlásený


Registrovať sa
Zabudli ste heslo?
  Portál   Fórum   Zodpovední ľudia   FAQ     Registrovať sa
Aktívne témy | Aktívne ankety | Ďaľšie informácie | Reg. členovia | Prihlásení užívatelia | Zoznam avatarov | Hľadať
Zvoľte si vzhľad: 
 Všetky fóra
 Katolícka apologetika
 Apologetické pohľady
 Filozofia - metafyzika (ontológia) (V)
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia otvárať NOVÉ témy
   V tomto fóre môžu všetci užívatelia odpovedať na témy
 Verzia pre tlač
Autor Previous Topic: Detský katechizmus - I. čiastka Téma Next Topic: Filozofia - Logika minor  (III)  

zmurka

Stav: offline

 Odoslaný - 02 september 2007 :  20:46:12  Zobraziť profil  Odoslať ICQ správu pre: zmurka  Pridať zmurka do zoznamu priateľov

II. METAFYZIKA

Ens reale - Bytie večné

Názov "metafyzika" pochádza od Andronika z Ródu, ktorý zbieral Aristotelove spisy a ukladal ich do svojej knižnice. Prírodovedecké pojednania nazval "tá fyzika" a keďže nevedel pomenovať spoločným menom spisy o bytí a jeho príčinách, ktoré mal uložené za prírodovedeckými, nazval ich opisne - podľa umiestnenia - "meta tá fyzika" (metafyzika), t.j. tie povedľa prírodovedeckých.
Vznikol tak náhodou veľmi priliehavý názov tejto časti filozofie. Lebo veď skúma a vysvetľuje to, čo je za fyzikou, za zmyslovou stránkou vecí - to, k čomu má len rozum prístup.
Sám Aristoteles ju nazýva veda o bytí nakoľko je ono bytím.

Budeme sa teda v nej zapodievať povahou, príčinami a cieľom každého bytia.

Matafyzika je jadrom každej filozofickej špekulácie. Scholastickí filozofi pochopili jej dôležitosť, keď ju nazvali Philosophia prima et principalis - Prvá a základná filozofia.


Delí sa na metafyziku všeobecnú (II.1.), pojednávajúcu o bytí vo všeobecnosti a na metafyziku špeciálnu, v ktorej sa hovorí o jednotlivých druhoch bytia a síce:

II.2. O bytí hmotnom (kozmológia)
II.3. O bytí hmotnoduchovnom (psychológia)
II.4. O bytí duchovnom (teodicea)




II.1. METAFYZIKA VŠEOBECNÁ - ONTOLÓGIA

Ak si predstavíme celú filozofiu ako orech, tak celá logika je trpká zelená šupka a ontológia tenká, ale tvrdá škrupina...
Ešte nám treba túto prehryznúť, aby sme sa dostali k chutnému jadru. Že sú aj v jadre ešte suché, nestráviteľné časti, to nechceme nikomu vyhovárať.

Ontológia, ktorú práve začíname, pojednáva "de ente".
Ens je umelo vytvorené particípium od slovesa "esse" a znamená súcno, bytie, bytosť.

Budú v nej tieto state:

II.1.1. O bytí (b y t o s t i )
II.1.2. O jeho dôvodoch
II.1.3. O jeho stavoch
II.1.4. O jeho katgóriách
II.1.5. O jeho vlastnostiach
II.1.6. O jeho príčinách



II.1.1. O BYTÍ - BYTOSTI
(De ente)

Bytie - bytosť (ens) je to, čo nám zostane z veci, keď si z nej odmyslíme všetko a ponecháme len to, pre čo možno ešte o nej povedať, že je niečím.
Bytím - bytosťou - nazývame všetko, čo akýmkoľvek spôsobom je alebo môže byť.
Dub, čo stojí pod lesom, je bytie - bytosť. A bytie - bytosť je i ten, čo narastie raz zo žaľuďa, ktorý práve spadol zo stromu. V prvom prípade ide o bytie aktuálne - uskutočnené, skutočné, v druhom prípade ide o bytie potenciálne, o bytie možné. - Dub je ens (bytie - bytosť), lebo existuje alebo raz môže existovať. Ale štvorhranný kruh neexistuje, ani nemôže existovať. Preto štvorhranný kruh nie je bytím: to je nebytie - non-ens.

Pojem bytia - bytosti - nie je synonymický.

Nemožno ho pripisovať každej existujúcej alebo aspoň existovania schopnej veci tak, ako napríklad sa pripisuje pojem človek Petrovi, Pavlovi, Anne a Jánovi. Keby sa pojem bytia (bytosti) mal pripisovať synonymmicky (súznačne stromu, človeku i prvej príčine, veci skutočnej i možnej, museli by všetky tie veci patriť do jedného rodu, alebo druhu, ako Peter, Pavol, Anna a Ján sú v druhu ľudskom.

A l e :
Je analogický: Strom sa má ku svojmu bytiu ako človek ku svojmu a ako Prvá príčina ku svojmu.
Je najabstraktnejší: Ens pod zmysly nespadá. Možno ho postrehnúť jedine rozumom.
Je najvšeobecnejší: Všetky druhy a všetky rody sa v ňom nájdu.
Je najjednoduchší: Jeho obsah (komprehenzia) má len jednu jedinú známku (bytie).

A ako pojem najjednoduchší je v logickom poriadku prvý. Je to prvá znalosť, čo máme o nejakej veci, totiž, že vec niečím je...



II.1.2. O DÔVODOCH - BYTIA (BYTOSTI)
(Rationes entis)

Dôvodom každého ens - dôvodom každého bytia (bytosti) skutočného i možného je jeho esencia - b y t n o s ť.
Dôvodom každého bytia skutočného - nie však už bytia možného - je jeho existencia, jestvovanie.


Esencia - bytnosť

je to, čím sa vec stáva tou, ktorou je a čím sa líši od všetkých iných. Volá sa aj quidditas rei quid res est (čo vec je).
Pojem esencie dostávame zo súhrnu základných znakov, ktoré vec líšia od iných a robia ju tým, čím je.

Je dvojaká: fyzická (realis) a metafyzická.

Fyzická esencia je bytnosť vecí v ich objektivite, nezávislá na našom myslení. Fyzickou esenciou človeka je spojenie tela i duše, čiže to, čo skutočne človeka robí človekom, či voľakto na to myslí alebo nie.

Metafyzická esencia je ten rozdielový, podstatu vystihujúci znak každej veci, na ktorý myslíme, keď rozlišujeme jednu vec od druhej.

Človeka odlišuje od ostatného tvorstva jeho rozumná duša. Rozumovosť je teda odlišujúcim znakom - jeho metafyzickou esenciou.

Nakrátko: fyzická esencia je to, bez čoho vec neexistuje. Metafyzická je to, bez čoho je vec nemysliteľná. - Človek bez duše neexistuje; človek bez rozumovej prirodzenosti nie je mysliteľný.

Existencia - jestvovanie

je dôvodom bytia, ktoré prešlo zo stavu čírej možnosti do stavu uskutočnenia. Existencia je teda uskutočnená esencia - esencia actuata.
Poznámka
Všetky skutočné veci majp esenciu odlíšenú od existencie. Všetky totiž boli najprv možné a až potom sa stali skutočnými. Iba Prvé bytie (bytosť) tvorí tú čestnú výnimku. U Boha nemožno odlíšiť esenciu od existencie. Tu oboje splýva v jedno.



II.1.3. O STAVOCH - BYTIA - BYTOSTI
(De statibus entis)

Sú dva stavy bytia: možnosť a uskutočnenie (potentia et actus). Každé bytie je alebo v stave možnosti (in potentia) alebo v stave uskutočnenia (in actu).
Čo je možnosť a čo je uskutočnenie, ta nám objasní príklad. Prv ako sa Michelangelo chopil dáta, bol už jeho povestný Mojžiš v kuse mramora. Povieme, že bol v ňom zatiaľ v stave možnosti - in potentia. Keď umelec odložil dláto a keď sochu - ako niektorí hovoria - udrel po kolene a povedal jej: Hovor! bola vyvedená zo stavu možnosti do stavu uskutočnenia. Odvtedy je socha in actu.

Potentia - možnosť

Bytie môže byť v stave možnosti dvojako: Ako schopné dačo prijímať (a to je možnosť trpná) a ako schopné niečo spôsobovať (a to je zas možnosť činná).
Vosk je v stave možnosti trpnej, môže prijať rozličné tvary. Ja som v stave možnosti činnej, môžem vosku tie tvary vtlačiť.

Actus - uskutočnenie

je stav bytia, ktoré sa pomocou dajakého pôsobiaceho princípu dostalo von zo stavu čírej možnosti.

Poznámka
Vzťahy medzi potenciou a aktom sú vyjadrené nasledujúcimi zásadami:
- Každá bytosť je natoľko dokonalá, nakoľko je in actu a natoľko nedokonalá, nakoľko je in potentia.
- Každá bytosť je natoľko činná, nakoľko je in actu a natoľko je trpná, nakoľko sa ešte nedostala z potencie.
- Pokým je vec v možnosti, môže vždy niečo pribrať alebo stratiť, a to natoľko, nakoľko je v možnosti - in potentia. Keď sa dostane do uskutočnenia úplne, nemôže už nič ani získať ani stratiť.
- Bytia v možnosti sa nemôžu vyviesť z tohto stavu a priviesť do uskutočnenia samé. Potrebujú na to inú bytosť - takú, ktorá je už in actu, v uskutočnení.



II.1.4. O KATEGÓRIÁCH BYTIA
(De cathegoriis entis)

Všetky veci existujúce i možné sa nám rozpadávajú na dve veľké skupiny, kategórie: na podstatu a prípadok (substantia et accidens).


Podstata - substantia

Nevlastným výmerom sa definuje ako ens in se bytie, ktoré existuje samé v sebe a nepotrebuje iné bytie, na ktorom by ako na svojom podklade mohlo existovať.
Ona práve je tým podkladom, na ktorom všetky ostatné veci spočívajú, ako to už aj jej meno naznačuje: Podstata = podstáť (substantia - substare).

Na pojem podstaty prichádzame z vonkajšej skúsenosti. Vo viditeľnom svete sa nám veci objavujú v najrozličnejších obmenách a pritom neprestávajú byť tým, čím sú.
Vosk, napríklad, mení farbu, tvar, tvrdosť i skupenstvo, a predsa zostáva pritom i naďalej voskom. To, čo tu napriek všetkým zmenám ostáva - tá voskovitosť - to je podstata. To, čo sa mení, bez narušenia podstaty, sú prípadky, akcidenty.
Descartes charakterizoval podstatu výrazom ens a se. On v nej vidí bytie, ktoré si je príčinou seba samého. Tento pojem Prvého bytia a pojem podstaty mu potom splýva. Tento jeho omyl do dôsledkov rozvinul Holanďan Baruch Spinoza. Podľa jeho teórie, ktorá je známa pod menom panteizmus, je len jedna jediná podstata: ostatné veci sú iba jej akcidentálnymi modifikáciami.
John Locke zas myslí, že podstata je iba zhluk prípadkov. Keby mal pravdu, pri výmene akcidentov by sa museli bytia rozpadať v nič. To sa však nedeje. Skutočnosť teda dostatočne vyvracia mienenie anglického empiristu.
Tomáš Akvinský vymedzuje pojem podstaty takto: Substantia est ens ita per se existens, ut non indigeat ad existendum alio tamquam subiecto. - Podstata je bytie tak existujúce, že nepotrebuje pre svoju existenciu nič, čo by jej slúžilo ako podmet, na ktorom by sa prichytila.


Prípadok - accidens

je niečo, čo môže a musí byť na nejakom subjekte. Krátko sa charakterizuje ako ens in alio - bytie na inom - bytie, ktoré samo o sebe existovať nemôže.
Aristoteles poznáva prípadok podľa týchto troch znakov:

1. Prípadok je na inom predmete. Prípadkové bytie je skutočným bytím až vtedy, keď prisadne na podmet, na ktorom existuje.
2. Prípadok nie je časťou subjektu, na ktorom existuje, ako je napríklad noha alebo ruka časťou ľudského tela.
3. Nemôže jestvovať mimo svojho subjektu. Ak dačo existuje samo bez svojho podmetu, tak je to podstata a nie prípadok.

Scholastici vtipne nazývali prípadok ens entis - bytie bytia. A podľa Aristotelovho príkladu ho zaraďovali do deviatich skupín.

1. Quantitas - koľkosť - rozmernosť
Do tejto skupiny patria prípadky, udávajúce rozmery, rozsah a počet: veľký, malý, dlhý, široký, dve, tri atď.

2. Qualitas - akosť
Sem patria prípadky modifikujúce, upravujúce podstatu v jej bytí a v jej pôsobení: teplý, biely, čnostný, učený.

3. Relatio - vzťah
Prípadky, ktoré udávajú vzťah jednej veci k iným: rovnaký, podobný, menší, pán, sluha, predstavený...

4. Actio - činnosť
Prípadky, označujúce vec v činnosti: robiť, rúbať, bičovať, učiť.

5. Passio - trpnosť
Prípadky, označujúce vec podrobenú nejakej činnosti: rúbaný, bičovaný...

6. Tempus - čas
Prípadky, ktoré stavajú vec do časového úseku: dnes, zajtra, minulého roku.

7. Locus - miesto
Prípadky, ktoré stavajú vec do miestneho úseku: tu, tam, doma, na poli.

8. Situs - poloha
Prípadky, označujúce postavenie čiastok v daktorom celku: sedieť, stáť, ležať... Celok je tu telo. Čiastky tohto celku sú inak rozložené pri sedení, inak pri státí a ležaní.

9. Habitus - oblečenie
Prípadky, označujúce veci, ktorými je obklopené teleso: oblečený, ozbrojený, pozlátený.


pokračovanie v nasledujúcom príspevku...


Život je veľký dar - nepremrhajme ho

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 890  ~  Člen od: 28 október 2006  ~  Posledná návšteva: 23 október 2017 Upozorniť moderátora 

zmurka

Stav: offline

 Odoslaný - 04 september 2007 :  20:44:28  Zobraziť profil  Odoslať ICQ správu pre: zmurka  Pridať zmurka do zoznamu priateľov

II.1.5. O VLASTNOSTIACH BYTIA
(Proprietates entis)

Nebude tu reč o vlastnostiach, ktoré veciam patria natoľko, nakoľko sú tieto zaradené do určitého rodu alebo druhu - ale o tých, ktoré veciam prislúchajú natoľko, nakoľko tieto sú, nakoľko tieto jestvujú. Pôjde tu o vlastnosti spoločné všetkým bytiam a tie sú štyri:

jednota - unum
pravda - verum
dobrota - bonum
krása - pulchrum.


Tieto štyri vlastnosti má každé bytie. A keby sa nám podarilo obrať ho o všetky ostatné, tieto mu ešte vždy zostanú.
Nemôže ich nemať.
Teda všetko, čo jestvuje, je ontologicky (bytostne) jednotné, pravdivé, dobré a krásne.


Jednota - unum

Každé bytie je jedno (unum): nie matematickou jednotou, ktorá vylučuje akékoľvek množstvo a ktorá je vlastnosťou len niektorých bytí - ale je jednotou ontologickou, ktorá je vlastnosťou všetkých bytí, jednotou vylučujúcou akékoľvek rozdelenie.
Človek je ontologicky jeden, pokiaľ je človekom, pokiaľ sú v ňom telo a duša spojené v jeden celok.
Oddelením týchto dvoch čiastok padá jeho bytostná jednota a s ňou i sám človek.

Že každé bytie túto vlastnosť má, to dokazuje Tomáš nasledujúcim argumentom:
Každé bytie je buď jednoduché alebo zložené ratione entitatis suae, t.j. bytostne.
Čo je jednoduché, je i nerozdelené i v možnosti i v uskutočnení.
Čo je zložené, nejestvuje, pokiaľ sú jeho podstatné časti oddelené. Začína jestvovať, až keď sa oddelené podstatné časti spoja. Odtiaľ záver:

Každé jestvujúce bytie je u n u m - je ontologicky jedno. A natoľko je jedno, nakoľko jestvuje. Porušenie jednoty je aj porušenie bytia. (In Libr.5. Meth. Lect. 2)


Pravda - verum

Zviera predstavuje istý poriadok, určitý harmonický komplex zákonov. Rastlina tiež, ale iný, kameň a voda zasa iný atď.
V každej veci je teda nejaký poriadok. A keďže poriadok je produkt rozumu, môžeme povedať, že v každej veci je čosi rozumové, že je vo všetkom vložená nejaká idea. Vec teda nie je nič iné ako stelesnenie určitého poriadku, ktorý verne vyjadruje všetkým tým, čo je na nej - každou pravidelnosťou i každou odchýlkou od pravidelnosti.
Vec vlastne tým jestvuje, že vyjadruje nejaký poriadok. Ale aj opačne to možno povedať: Vyjadruje určitý poriadok tým, že jestvuje.
Všetky veci sú esenciálne zhodné s tou ideou, s tým poriadkom, ktorý práve vyjadrujú. A táto dokonalá zhoda vyjadrovaného s vyjadrujúcim, to je tá veritas in essendo, o ktorej sme sa zmienili v kritike.
Z povedaného vyplýva, že všetky veci sú pravdivné - zodpovedajúce svojej idei. Omne ens est ens ontologice verum. - Každé bytie je bytostne ontologicky pravdivé.


Dobro - bonum

P r a v d a je zhoda veci s rozumom.
D o b r o je zhoda veci s vôľou.

Scholastici opakovali: Bonum est quod omnia appetunt. - Dobro je to, čo si všetky bytia žiadajú.
Nie je potrebné, aby vec, ktorú chceme nazvať dobrou, bola žiadúca všetkým bytostiam. Stačí, ak je žiadúca jednej.
Aj zahnívajúce rastlinné telo alebo telo živočíšne v rozklade je dobré, lebo je žiadúce kvetine alebo červíkovi.
No, ontologickú dobrotu vecí možno vysvetliť nielen z toho, že každá vec je niečomu žiadúca, ale i z toho, že každá vec nejaké dobro žiada.
Toto druhé dôvodenie nájdeme u Tomáša približne v takomto znení: Každá bytosť požaduje to, čo zodpovedá jej vlastnej prirodzenosti: kameň súdržnosť, voda tekutosť atď. Nuž a kto sa hýbe za dobrom, je dobrý.
Každá bytosť chce také dobro, aké zodpovedá jej prirodzenosti. Teda tak, ako jestvuje, také i dobro chce. Z toho potom záver: Každá vec je ontologicky dobrá. (Viď Commentarium ad Boetium.)

Poznámka
O vlastnom dobre, o dobre v pravom slova zmysle, možno však hovoriť len tam, kde jestvuje vôľa, ktorá je dvojaká: stvorená a nestvorená. Preto i dobro bude dvojaké: psychologické (zodpovedajúce vôli stvorenej, ľudskej) a ontologické (zodpovedajúce Vôli nestvorenej).
Nestvorenej Vôli zodpovedá všetko, čo jestvuje a tak ako jestvuje. Keby sa tejto prvej Vôli, ktorej existenciu budeme dokazovať nižšie, bolo dačo protivilo, nebolo by to vôbec vzniklo.


Teda všetko, čo je, musí byť ontologickým dobrom vo vlastnom slova zmysle.
Že je všetko ontologickým dobrom v zmysle nevlastnom, to sme už povedali, keď sme dôvodili, že každá vec je niečomu žiadúca a každá vec si nejaké dobro žiada.

Poznámka
Ontologické zlo nejestvuje. Všetko čo je, je ontologicky dobré. Jestvuje len zlo fyzické a mravné a to sa definuje ako nedostatok povinného, bytiu patriaceho, dobra.
Vták bez krídel je zlo fyzické. Človek bez krídiel nie je zlo, lebo krídla pre neho nie sú dobrom povinným. Ale človek bez úcty k starším je zlo, v tomto prípade zlo mravné - nedostatok povinného dobra mravného.

I fyzické i mravné zlo predpokladá ontologické dobro ako svoj podmet. Keby nebolo ontologického dobra, nebolo by ani fyzického ani mravného zla - teda ani bolesti, ani hriechu. Z toho nasleduje trochu divná konklúzia: Príčinou zla je dobro. (Viď I.II-ae, G. 25)
Na vysvetlenie však treba dodať, že dobro je príčinou zla len per accidens (prípadkovo), nie samo sebou (per se). Kameň ako ontologické dobro nemôže byť príčinou zla per se. Stáva sa však príčinou bolesti, príčinou zla fyzického per accidens, ak mi padne na hlavu. Alebo príčinou zla mravného, ale zas len per accidens, vo vôli človeka, ktorý ho na mňa namieril a hodil.



Krása - pulchrum

Podľa Tomáša je krásne to, čo sa páči videné Quod visum placet. Rozumie sa, nie videné iba okom. To by potom ani báseň ani hudba, ktorá sa vníma uchom, nemohla byť krásna. Krása je nadzmyslovou vlastnosťou vecí, preto nemôže byť poznaná zmyslami. Zmysly smerujú každý k svojmu vlastnému predmetu: zrak k farbám, sluch k tónom, a preto schopnosť, ktorá vníma krásu ako spoločnú vlastnosť všetkých predmetov jednotlivých zmyslov - musí byť nadzmyslová - rozumová. Aj zviera vidí farby a počuje tóny tie isté, čo človek, v mnohých prípadoch i lepšie, ale pojem o kráse, ako nás učí skúsenosť, nemá. To preto, že mu chýba rozum, ktorým jedine možno krásu, ako transcendentálnu, nadzmyslovú vlastnosť vecí postrehnúť.
Podľa Augustína je krása odblesk pravdy - splendor veri. Ak porovnáme obidve definície, zbadáme, že prvá (Quod visum placet) má vzťah k vôli; druhá (splendor veri) k rozumu. Krása je teda predmetom vôle (Tomáš), ale i predmetom rozumu (Augustín).
Aristoteles vidí krásu v jednote. Podľa neho je krása jednota v mnohosti. Z toho by nám vychádzal záver: Krásne je to, čo je jednotné, pravdivé a zároveň dobré.
Fundamentálne je krása v každom bytí, nakoľko je každé bytie jednotné, pravdivé a dobré. Formálne sa krása dokonáva v bytosti, obdarenej rozumom a vôľou.
Objektívna pravda a objektívne dobro vytvárajú prostredníctvom rozumu a vôle jednotu v subjekte tým, že sa dajú človeku poznať a okusovať. A toto ich spojenie, táto spoznaná a záľubu budiaca jednota je krása.
Inak úzke spojenie dobra a pravdy s krásou je hmatateľné vo všetkých oblastiach; tak v oblasti bytia skutočného (reálneho), ako i v oblasti bytia mravného a pomyselného.

Tento ich úzky súvis býva nezriedka príčinou veľkých omylov, ak sa nerešpektujú hranice a preskakuje sa nekontrolovane z oblasti do oblasti. - Mám pred sebou krásnu ženu a jej krása ma zvádza myslieť, že je i mravne dobrá; konštatuje Tolstoj v Kreutzerovej sonáte. - Čítam báseň a jej krásna, pravidelná forma by ma chcela presvedčiť, že jej obsah je pravdivý. Krása vždy nejakým spôsobom presviedča rozum a získava vôľu. Ak si to uvedomujeme, začíname chápať, prečo má umenie taký veľký vplyv na život.



II.1.6. O PRÍČINÁCH BYTIA - BYTOSTI
(Causae entis)

Príčina, podľa všeobecne užívanej definície: est id cuius influxu aliquid fit - je to, vplyvom čoho sa niečo deje.
Dobre ju načim rozlišovať od podmienky (conditio) a od príležitosti (occasio).
Príčina pôsobí, podmienka jej to umožňuje a príležitosť uľahčuje. Keď sa pýtame na príčinu, obyčajne užívame tieto štyri druhy otázok: Od koho vec pochádza? Z čoho je spravená? Prečo je taká a nie iná? Načo je vôbec?
Podľa toho sú štyri základné druhy príčin:

príčina účinná,
príčina materiálna,
príčina formálna a
príčina cieľová.


To, od čoho vec pochádza, je príčina účinná - causa efficiens. Z čoho je vec urobená, je príčina materiálna. Prečo je vec taká a nie iná, je príčina formálna. A načo bola vec určená, to vysvetľuje príčina cieľová (finalis).
Medzi všetkými stojí na prvom mieste príčina cieľová, ale keď sa bežne hovorí o príčine, skoro vždy sa myslí na príčinu účinnú.
Príčina účinná (causa efficiens) môže byť prvotná (principalis) a nástrojová (instrumentalis).
Píšuci je prvotnou príčinou písma: jeho pero je príčinou nástrojovou.
Účinná príčina môže byť ďalej prvá (causa prima) a druhá (causa secunda). Causa prima je vo svojom pôsobení nezávislá na ničom a takáto zo svojej vlastnej povahy môže byť len jedna. Causa secunda je závislá vo svojom pôsobení na príčine prvej.

Ak príčina spôsobuje dačo činnosťou fyzickou: tlakom alebo ťahom, volá sa účinná príčina fyzická.

Ak pôsobí mravným vplyvom, presviedčaním, vyhrážkou, sľubom - tak je to účinná príčina mravná.

Poznámka
To, čo príčina svojím pôsobením zapríčiňuje, nazývama účinkom (effectus).



Vzájomné vzťahy príčiny a účinku sa zhrňujú do nasledujúcich zásad:


1. NIET ÚČINKU BEZ PRÍČINY - Nullus efectus sine causa (principium causalitatis).

2. ŽIADNA VEC NEMÔŽE BYŤ ÚČINNOU PRÍČINOU SVOJEJ VLASTNEJ EXISTENCIE. Keby to niekto tvrdil, musela by podľa neho tá istá vec byť zároveň príčinou i účinkom, musela by byť hotová i vznikať, zároveň byť i nebyť. Nakoľko je však účinok v každom ohľade neskorší ako jeho príčina, dostávalo by sa takéto tvrdenie do priameho sporu so zákonom protirečivosti (principium contradictionis).

3. DVE BYTIA SI NEMÔŽU BYŤ VZÁJOMNE ÚČINNOU PRÍČINOU, lebo by obidve museli byť zároveň príčinou i účinkom, teda byť i nebyť a to je zrejmé protirečenie.

4. ÚČINOK MUSÍ MAŤ VŽDY ÚMERNÚ PRÍČINU, čiže dostatočnú na vysvetlenie účinku. Účinok nemôže byť väčší ako jeho príčina.

5. ČO JE PRÍČINOU PRÍČINY NEJAKÉHO ÚČINKU, JE ZÁROVEŇ AJ PRÍČINOU TOHO ÚČINKU.

6. ROVNAKÉ PRÍČINY MAJÚ VŽDY ROVNAKÉ ÚČINKY.



pokračovanie v nasledujúcej téme - Kozmológia...

Život je veľký dar - nepremrhajme ho

 Krajina: Slovakia  ~  Počet príspevkov: 890  ~  Člen od: 28 október 2006  ~  Posledná návšteva: 23 október 2017 Upozorniť moderátora  Na začiatok stránky
  Previous Topic: Detský katechizmus - I. čiastka Téma Next Topic: Filozofia - Logika minor  (III)  
 Verzia pre tlač
Choď na:
 Image Forums 2001 Powered By: Snitz Forums 2000 Version 3.4.06